Etika – (z lat.slova ETHOS obyčaj, mrav a charakter) filozofická náuka o správnom konaní, ktorá súčasne zdôvodňuje jeho správnosť. Etika sa zaoberá spôsobmi správania a konania, ktoré určujú činnosť jednotlivcov v spoločnosti. Takisto sa usiluje nájsť odpovede na otázku ako má jednotlivec konať vo vzťahu k sebe, svojmu okoliu a iným ľuďom. Predmet etiky - skúmanie spoločenských noriem, hodnôt a vzťahov ktoré regulujú správanie a konania spoločenských subjektov vzhľadom na iných ľudí, spoločenské subjekty ale aj na sám konajúci subjekt.
Cicero od tohto pojmu odvodil slovo MORALISS-mravný, morálny. V slovenčine toto slovo znamená mravnosť. Hegel toto slovo chápe ako morálne vedomie. Morálka je filozofia, ktorá poukazuje na vzťah človeka k svetu, k druhým ľuďom, k prírode a k spoločnosti. Človek ovláda etickú teóriu, často nekoná podľa nej, ale skôr reaguje na vonkajšie podnety.
Všetci osvietenci verili v spoločnú vieru v pokrok, ale ich politické názory sa značne odlišovali. Osvietenstvo prinášalo šancu, že by budúcnosť mohla poverčivú interpretáciu ľudskej existencie nahradiť racionálnym vysvetlením existencie človeka a prírody.
Etika cnosti
Cnosť – z lat. slova virtus - schopnosť človeka konať na základe určitých hodnôt. Je to získaná vlastnosť človeka konať morálne. Vedomý postoj človeka, ktorý získava svojou skúsenosťou. Cnosť je dobro a neresť je zlo. Z toho vyplýva, že sa rozlišuje morálne dobro a morálne zlo, ale v rozlišovaní sa zavádza nový termín morálne-indiferentné. Pod týmto pojmom sa chápe, že život, zdravie, krása a bohatstvo nie sú dobré, a taktiež, že bolesť, chudoba a dokonca ani smrť nie sú zlé. Je to iba súčasť prírody. Človek by mal byť cnostný preto, lebo cnosť je jeho prirodzená povinnosť.
Etika povinnosti
Povinnosť charakterizujeme ako normu, ktorá je spojená s vedomím mravnej záväznosti a ktorá je spoločnosťou viazaná na človeka. Je to niečo, čo mám realizovať, alebo tiež nemusím. Pokiaľ ju realizujem je moje konanie hodnotené ako mravné - cnostné, pokiaľ ju nerealizujem moje konanie okolie hodnotí ako nemravné. Mravná povinnosť platí pre každého, ale je možná len tam, kde je možnosť jej naplnenia.
Etika zodpovednosti
Má osobnostný charakter.
Základom morálnej voľby človeka je jeho osobné presvedčenie a jeho svedomie. Nech by bol motív pri uskutočňovaní morálnej voľby akýkoľvek, človek sa nemôže zbaviť zodpovednosti za svoje konanie, ktoré bolo výsledkom jeho voľby, ale jeho následky človek nemusel do podrobnosti predpokladať. Etika zodpovednosti požaduje nielen sledovanie vyšších princípov a noriem, ale predovšetkým požaduje, aby subjekt vo svojom rozhodovaní uvažoval o dôsledkoch svojho konania a o prevzatí zodpovednosti za tieto dôsledky. Diskusiu o etike zodpovednosti vyvoláva aj fenomén difúzie zodpovednosti. Podobne ako tolerancii aj zodpovednosti sa dá učiť.
